Martin Kukučín

vždy vedel, kedy treba tento článok opustiť a tamten miesto neho pochytiť, aby z toho povstal úžitok a nie škoda.

Ale on — ako všetci vychytení ľudia — málokoho znal dôkladne alebo podľa mena: zato každému dával sa do známosti ako starému známemu.

Ondrej nikdy neukázal veľkú ochotu do kúpy. Skôr sa vyhováral, že to nemá teraz žiaden odbyt, že sa to zle drží na sklade: vôbec vždy vynašiel dáku ťažkosť, pre ktorú nehodno to kúpiť.

Ľudia ho vychvaľovali, že je dobrý človek, že hodno s ním kupčiť, lebo že nie je lakomý.

Okrúhly klobúčik s kosou tetrovovou sedel nad uchom, ponad ktoré boli vlasy sčesané, že zakrývali celé sluchy.

Fúzy, vykrútené pyšne dohora, oči sa ligotali, ústa usmievali — vôbec pán Aduš nemá páru v celom jarmoku.

žily mu naskočili na sluchách.

„Zastrelil som ho. Trafil som mu rovno do komory. I kožu mám z neho na korbe.“

„Necigáň! Korbu ani nemáš.“